Vyrastal som za tuhého komunizmu. Všetci mladí chlapci sme chceli mať veľké svaly. Alebo - aj svaly sme chceli mať veľké... Strana a vláda však zazerali na kulturizmus, ako na súčasť „západnej dekadencie". Preto sme trénovali, ako sa dalo - bez dozoru a inštrukcií. Ja som si zohnal súkolie z huntíka (nákladného vozíka) a cvičil s nimi, ako som vedel. Boli to nebezpečné a škodlivé cviky: napríklad dvíhane týchto kolies v hlbokom predklone. Páka, ktorá pôsobila pri nich na chrbát bola obrovská. Prirodzene niečo chruplo. Ostrá bolesť, ako keby ma pichli nožom.
Bol som však mladý a chrbát sa mi zahojil. Zrejme však nie celkom, lebo potom sa zraňoval znovu a znovu. Na vyvolanie ťažkostí stačila menšia a menšia príčina. Pamätám si, že ma raz takto seklo, keď som si čistil zuby. Lekár mi to nechcel uveriť a stále sa spytoval, či som v kúpeľni spadol. Bolesti trvali dlhšie a boli stále intenzívnejšie. Niekedy som sa čaptal ako napoly ochrnutý.
Trávil som pár dní v Mexico City, kde som sa stavil cestou na Yucatan, keď ma to znovu chňaplo. Bolo to veľmi nepríjemné - ledva som si vládal zdvihnúť kufor a bolesť v dolnej časti chrbta vyžarujúca do nôh bola priam paralyzujúca. Išiel som sa však pozrieť na obraz Panny Márie Guadelupskej.
Traduje sa, že v r. 1531 sa zjavila Aztékovi Juanovi Diegovi, ktorý sa pôvodne volal Cuauhtlatoatzin, povedala mu, aby natrhal do svojho plášťa ruže a zaniesol ich biskupovi Zumárragovi. Tam ho najskôr nechceli prijať, no napokon sa k biskupovi dostal a keď ruže vysypal, na plášti bol obraz Panny Márie. Neskôr sa vraj zistilo, že v oku na obraze je trojitý odraz okolia - má to byť odraz na očnej rohovke a na prednej a zadnej ploche šošovky. Keďže v čase vzniku obrazu anatómia oka v Mexiku nebola známa považovalo sa to za dôkaz nadprirodzeného vzniku obrazu.
Táto historka sa mi zdala podozrivá. O Juanovi Diegovi sa písalo, že to bol chudobný farmár a pritom prípona -tzin u Aztékov označovala šľachtické rody. Navyše v spisoch biskupa Zumárragu sa vraj žiadny Juan Diego nespomína... Ale tie odrazy v očiach som si chcel pozrieť. V obchodoch so suvenírmi boli obrazy hlavy Panny Márie zväčšené asi na dvojnásobok, ale boli také neostré, že som tam videl v oku len akési tri tmavé štvorčeky. Priamo v chráme bol originálny obraz tak vysoko, že som už ani tie plôšky nerozoznal.
Medzi svetovými vojnami panovala v Mexiku revolučná marxistická nálada - aj Trockij tam ušiel, keď ho vyrazili zo Sovietskeho zväzu. V r. 1925 pred obrazom vraj nejaký terorista odpálil bombu. Sila výbuchu porozbíjala všetko naokolo a hrubý mosadzný kandeláber, ktorý bol pri obraze, ohla do pravého uhla. Obrazu sa však nič nestalo. Keď som v tom chráme bol ja, pri stene stála sklenená skrinka s nejakou relikviou. Už si nepamätám, čo tam bolo (prešlo odvtedy asi dvadsať rokov) - možno, že práve ten čierny, ohnutý svietnik. Bola tam tabuľka s informáciami a našťastie na nej bol aj nápis v angličtine, čo treba robiť, ak človek potrebuje zázrak. Chrbát ma neznesiteľne trápil a povedal som si, že nemám čo stratiť. Tiež si už presne nepamätám, čo bolo treba spraviť, ale viem že návod som dodržal a do kasičky som vhodil zopár dolárov.
A - nič sa nestalo. Chrbát ma bolel ďalej. Povedal som si: „That proves it! Those stupid, superstitious Mexicans...(Toto to dokazuje! Tí blbí poverčiví Mexičania...)" a zlostne som odpochodoval. Ale postupne ma chrbát prestával bolieť a teraz s ním nemám problémy, hoci dovtedy sa stav progresívne zhoršoval.
Uvedomujem si, že toto znie ako reklama na kosmodisk, ale je to pravda. Ten príbeh s Juanom Diegom sa mi zdá podozrivý aj dnes a čo vidno v očiach Panny Márie na obraze jednoducho neviem. O placebo efekt však u mňa nemohlo ísť - lebo aj pred celou akciou som bol skeptický a keď ma chrbát neprestal bolieť hneď, bol som totálne presvedčený, že celá táto tradícia je len obyčajnou poverou vhodnou pre nevzdelaných ľudí.