Ľudské mysle sú tak uspôsobené, že túžia po tom, čo nemajú, najmä ak to je zakázané. Neviem, či je to pokušením diabla (nakoniec niektoré zákazy sú správne, iné nie), pôsobením genetiky, alebo výchovou a prostredím, ale je to tak. Ľudské organizmy zas, ak ich potreby nie sú uspokojované, znižujú požiadavky na kvalitu uspokojenia. Tieto dva mechanizmy spôsobujú, že človek sa na púšti napije aj mútnej vody a človek, ktorý tri dni nespal vo svojej pohodlnej posteli, zaspí aj na drevenej lavici. V oblasti sexuálnej je dobrým príkladom zvýšený výskyt homosexuality v mužských väzeniach a pedofilné škandály.
Ja sám som zažil pedofilné správanie sa katolíckeho kňaza. Bolo to v Banskej Bystrici, kde som vyrastal, v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Ja som bol malý, asi desať ročný špunt. Chodil som na náboženstvo, ale keďže boľševici proti náboženstvu bojovali, hodiny náboženstva neboli počas normálneho vyučovania, ale dosť neskoro večer. Cez zimu až po zotmení.
Po hodine mi pán kaplán povedal, aby som ešte nešiel a keď ostatní odišli, začal sa ma kadečo vypytovať - či viem, čo deti kreslia po stenách, ako sa to volá atď. Nechápal som, čo to má znamenať a myslel som si, že ma hádam chce spovedať. Ani sa ma nedotkol, ale pamätám si, že bol celý červený v tvári a zvláštne fučal. Potom mi povedal, že môžem ísť domov. O nejaký čas si tam po hodine nechal nejakú žiačku a keď som ja odchádzal, akosi spiklenecky na mňa žmurkol. To bolo všetko, čo sa týkalo mňa.
Ale nie, čo sa týkalo jeho a cirkvi. Po pár rokoch ho komunisti čapli a dostal myslím desať rokov „natvrdo". Písali o tom aj banskobystrické komunistické noviny, ktoré sa volali „Smer". Poriadne si na ňom zgustli. Ešte si pamätám, že o tom tam mali polstranový článok, v ktorom písali, že „pán farár ešte deti (aj po hodine náboženstva) potreboval". O celej afére iste budú nejaké záznamy na bystrickom farskom alebo biskupskom úrade. Pravdupovediac nemyslím si, že mi to nejako ublížilo. Je to však dobrý príklad, ako sa celibát stal zbraňou v rukách ateizmu.