Pár slov o Mayoch

Autor: Štefan Konkol | 31.8.2009 o 18:28 | Karma článku: 8,21 | Prečítané:  2068x

Science fiction, ktorú sme kedysi volali vedecká fantázia, ma vždy priťahovala. Iné svety a hlavne iné civilizácie, ktoré na týchto svetoch mohli existovať... Na našom svete však tiež existovali civilizácie, ktoré sa od tej našej tak líšili, ako keby boli z iného sveta. Boli to civilizácie predkolumbovskej Ameriky a z nich najďalej sa dostala civilizácia mayská.

V našom starom svete, od keltského Írska až po Japonsko, vynálezy a filozofie cirkulovali a šírili sa, niekedy rýchlejšie a niekedy pomalšie. Takže napríklad v aritmetike používame desiatkový systém (asi zato, že máme desať prstov) a rádovo počítame: desať, sto, tisíc, desaťtisíc. V strednej Amerike používali dvadsiatkový systém (asi zato, že pri kalkuláciách používali aj prsty na nohách) a rádovo počítali: dvadsať, štyristo, osemtisíc. Podľa niektorých vtipálkov, vraj ženy tam používali systém založený na čísle dvadsať a muži na čísle dvadsaťjeden – ktovie prečo.

Veľmi zaujímavý bol aj pohľad Mayov na čas. My ho vnímame ako lineárny a jednosmerný – minulosť už prešla a vieme o nej to čo si pamätáme a to čo máme zaznamenané. Prítomnosť vlastne ani neexistuje – je to ten okamih, v ktorom sa budúcnosť mení na minulosť a budúcnosť nepoznáme, hoci na základe našich skúseností máme o určité predstavy. Mayská koncepcia času bola cyklická a ich kalendáre do seba zapadali ako ozubené kolesá. Každý deň dostal štyri súradnice, ktoré určovali všetko, čo sa dialo. Cyklov bolo viac a ten terajší, ktorý sa začal v roku 3114 pred n.l. sa má skončiť roku 2012 n.l. Nuž a tí ľudia, ktorí sa radi utešujú blížiacim sa koncom sveta si myslia, že vtedy sa všetko skončí.

Osobne si to nemyslím. Keď sa totiž stredoamerické civilizácie zrazili s európskou, tak tie stredoamerické podľahli a žiadne cyklické kalendáre im nepomohli. Bola to škoda?

Existuje tendencia si tieto civilizácie idealizovať. Boli však veľmi kruté. Ešte ako deti sme čítali indiánky, ktoré písal J. F. Cooper. Tam písal aj o mučiarenských koloch a my sme to brali ako niečo normálne. Odohrávali sa tam však poriadne hrôzy, keď chudáka zajatca priviazali o kôl a mučili ho, až kým nezgebol. A krutosť vrcholila v strednej Amerike. Keď Aztékovia inaugurovali vo svojej metropoli, Tenochtitlane, hlavnú pyramídu, bolo to v roku 1486, tak za jeden deň obetovali extrakciou srdca dvadsaťtisíc zajatcov. V aztéckych chrámoch vraj bola na stenách jednu stopu hrubá vrstva zaschnutej krvi...

Mayovia tiež praktizovali ľudské obete. Tikal bol ich najväčším mestom, mal do stotisíc obyvateľov a jeho zrúcaniny sú v dnešnej Guatemale. Na viacerých miestach sú tam basreliéfy zviazaných mužov, ktorým strieka krv z hrude. Nanešťastie obetovali nielen zajatých bojovníkov, ale aj ženy a deti.

O mayskej civilizácii som písal v románe Operený had (kniha je už dávno vypredaná, takže si nerobím reklamu). Vo svojom poslednom románe Pohrobok, som zase písal o ríši Axtlapán, v ktorej sídlil temný pán Šajdán a táto ríša bola modelovaná na ríši Aztéckej. (Pohrobka tiež dosť ťažko zohnať, takže ani tu si veľkú reklamu nerobím.) Rád však odpoviem na otázky o týchto civilizáciách.

Na záver zaujímavá skúsenosť. Hovorí sa, že keď sa niekde odohrá niečo zlé, to miesto ostane zlom poznačené. Neviem, či to je pravda, ale čo som zažil v Tikale to viac-menej potvrdzuje. Toto mayské mesto, ktoré bolo už mŕtve, keď tam Španieli prišli, leží v národnom parku. Cez deň je tam veselo – po stromoch lezú „spider monkeys“, všade je plno turistov a predavačov. Ja som si chcel vyfotografovať, ako Mesiac vychádza ponad mayský chrám. Vybavil som si povolenie, a keď turisti začali odchádzať, zaľahol som do trávy a čakal som. Keď som ostal sám, atmosféra sa zrazu zmenila. Zrúcaniny sa zdali stále väčšie a hrozivejšie. Mesiac nevychádzal a ja som sa cítil stále nepohodlnejšie. Lepšie povedané, dostal som poriadny strach. Napokon som si povedal: „Konkol, neblbni – pakuj sa!“

Celou cestou – bolo to pár kilometrov, som mal pocit, že za mnou niekto ide. Svoje periférne videnie som roztiahol tak, že sa mi skoro stretávalo vzadu za hlavou, ale nič konkrétne som za sebou nespozoroval. Priamo do tmavých vchodov v zrúcaninách som sa však nedíval, aby som tam neuvidel nejakého mayského démona, ako sa na mňa škerí. Nepríjemný pocit na mňa doliehal stále viac. Potom zrazu zaznelo pár výstrelov. Dodnes neviem, kto to strieľal – pytliaci, alebo partizáni (v Guatemale vtedy existovalo marxistické hnutie práve medzi Maymi) – mne sa však uľavilo. Boli to zvuky dvadsiateho storočia. Ešte dobre, že sme sa od Číňanov naučili vyrábať pušný prach.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ani Ruskova exmanželka zmenky nevidela

Dučák, obvinený v inej Kočnerovej kauze, si zo súdu zrejme uťahoval.

Ako podniká Penta: Hliník, prekliate mäso a maloobchod

Z tejto trojice vzišla aj top investícia skupiny.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Danko nekecá a maká na rozvrátení štátu

Minimálny dôchodok podľa SNS je neudržateľný.


Už ste čítali?