Meru + 20 ôsmy rok

Autor: Štefan Konkol | 21.8.2010 o 19:12 | (upravené 21.8.2010 o 19:57) Karma článku: 7,74 | Prečítané:  1329x

V tom roku sme často v krčmových debatách preberali pravdepodobnosť toho, že nás Sovieti obsadia. Zväčša sme dospeli k názoru, že nie. V päťdesiatomšiestom obsadili Maďarsko, ale to bolo dávno. Svet sa odvtedy zmenil. Aspoň sme si to mysleli...

21. augusta 1968 som mal dovolenku. Bol to posledný deň dovolenky, strávil som ho v Banskej Bystrici,  kde som vyrastal a chcel som si dobre pospať. Poriadne ma teda rozhorčilo, keď mi ráno pred piatou búchali na dvere: „Vstávaj, spojenci nás obsadzujú." V polospánku som si hovoril: kvôli takejto hlúposti ma budia.

Potom som však prišiel k zmyslom, vstal som a išiel som sa pozrieť do mesta, či sa bude organizovať nejaký odpor. O nejakom odpore však nebolo ani chýru, ani slychu, len pred obchodmi s potravinami boli obrovské šóry ľudí. Zastal som si do jedného, aby som mame niečo kúpil. Podarilo sa mi však zohnať len dva kg medu. Pomyslel som si: aspoň dobrý zdroj energie.

Popoludní som odišiel do Brezna, kde som vtedy pracoval. Večer tam dorazili sovietske kolóny. Otočili sme dopravné značky, takže predvoj išiel nesprávnym smerom (možno na Pohorelú - už si to presne nepamätám), potom sa vracal a kolóna v meste zastala. Po celej republike sa šírili inštrukcie „Neklaďte odpor, ale vysvetľujte ruským vojakom, že prišli zbytočne - u nás žiadna kontrarevolúcia nie je." Mne sa to zdalo zvláštne a divil som sa: to si vypapuľujeme slobodu? Ale som si aj povedal: som ešte mladý chlapík a toto hovoria skúsení... Veľmi som sa teda nehádal a spolu s ostatnými som sa pokúšal vysvetľovať.

Ruskí vojaci sediaci na dosť otlčených náklaďákoch, však zväčša boli na smrť unavení a na nejaké debaty nemali záujem. Obstali sme teda aspoň jeden gazík, v ktorom sedel ruský oficier s niekoľkými vojačikmi. Otvárali sme dvere a kričali sme na nich „Idite domoj!" Potom oni dvere zabuchli, my sme ich zase otvorili a všetko sa zopakovalo. Po chvíli oficier mal toho dosť a zakričal na jedného z vojačikov „Vybirjaj puľemjot!"

Na moje dosť veľké prekvapenie sa mu však vojak na jeho rozkaz vykašľal a nič nevyberal. Zato ale oficier vytiahol z puzdra pištoľ. Obzrel som sa a vidím, že všetci tí, čo chceli len debatovať a vysvetľovať zmizli ako smrad a pri gazíku som stál sám. Zakričal som ešte raz „Idite domoj!" Tento raz som sám zabuchol dvere a odpochodoval som. Ale som sa rozhodol: neostanem tu.

No a potom som emigroval a dvadsať rokov som po svete budoval cudzie ríše.

 

Blúdil som ďaleko,

Chodil som blízko,

Vzlietal som vysoko

A padal nízko.

 

Tento veršík som niekde vyčítal, sám by som sa naň nezmohol. Zdá sa mi však výstižný. A na záver - podľa mňa sme sa v šesťdesiatomôsmom zachovali zbabelo. Na dvadsať rokov prišlo ďalšie komunistické zovretie a ono ešte stále negatívne ovplyvňuje životy ľudí v tejto krajine.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ani Ruskova exmanželka zmenky nevidela

Dučák, obvinený v inej Kočnerovej kauze, si zo súdu zrejme uťahoval.

Ako podniká Penta: Hliník, prekliate mäso a maloobchod

Z tejto trojice vzišla aj top investícia skupiny.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Danko nekecá a maká na rozvrátení štátu

Minimálny dôchodok podľa SNS je neudržateľný.


Už ste čítali?